HISTÓRIA MESTA KEŽMAROK

Územie dnešného Kežmarku bolo osídlené už pred vyše 10 000 rokmi, o čom svedčia početné archeologické nálezy. Prvá písomná, archívnymi dokumentmi doložená, správa o súčasnom Kežmarku pochádza z júla 1251. Ide o zakladacie privilégium Bela IV. pre premonštrátov v Kláštore pod Znievom, v ktorom sa spomína osada Sasov pri kostole sv. Alžbety (dnes areál Kežmarského hradu). Jej chotár siahal po strážnu osadu okolo kostola sv. Michala na vrchu nad riekou Poprad. Okrem nich sa tu nachádzala slovanská osada rybárov, ktorá sa v historických prácach uvádza ako osada pri kostole sv. Kríža. Niektoré historické materiály dokonca pripúšťajú existenciu osady s názvom Peter a Pavol.

Saskí kolonisti, prichádzajúci na toto územie v 13. storočí, sa riadili nemeckými právnymi zvyklosťami, ktorých súčasťou bolo aj magdeburské právo. Zabezpečovalo im výhodnejšie sociálne postavenie oproti domácemu obyvateľstvu a stalo sa základom mestských práv. Tie napomohli vzniku bohatých stredovekých spišských miest, pričom sa ako právny systém ďalej vyvíjali a modifikovali. Neskôr boli spísané a v roku 1370 kodifikované v tzv. Zipser Wilkür (Spišské právo).

V roku 1269 udelil Kežmarku mestské privilégiá uhorský panovník Belo IV. Nimi sa mešťanom zabezpečil slobodný politický, hospodársky a spoločenský vývoj pod ochranou uhorského kráľa. Medzi ďalšie privilégiá, udelené najmä Žigmundom Luxemburským, patrili napr. právo slobodného rybolovu (1411), oslobodenie od platenia ciel na území Uhorska (1412), právo slobodného užívania lesov (1417), právo usporiadať dva výročné trhy (1419), právo skladu (1435); právo meča (1438) či právo používať mestský erb a pri pečatení červený vosk (1463). Posledné dve privilégiá udelili mestu Albrecht Habsburský a Matej Korvín.

Na čele mesta stál richtár s administratívno-súdnymi právomocami. Spolu s ním ho riadilo dvanásť senátorov. V roku 1434 bol Kežmarok rozdelený na dvanásť obvodov, každý z nich mal na starosti jeden z členov vnútornej rady mesta - senátor. Neskôr sa spomínajú aj členovia vonkajšej rady, ktorí vykonávali dozor nad zásobovaním, vinohradmi v oblasti Tokaja, mlynmi, nemocnicou, mestskými stodolami, tehelňou. Darovaním cenzu (príjmu z dane pôvodne odvádzanej do kráľovskej pokladnice) šľachtickému rodu Zápoľských stratil Kežmarok z pohľadu nového zemepána postavenie slobodného kráľovského mesta. Samotní mešťania na to mali iný názor. Zápoľskí vybudovali v meste v blízkosti mestského opevnenia gotickú pevnosť - hrad. Vzťahy medzi mestom a hradnými pánmi sa s postupnou zmenou vlastníkov zhoršovali. Po rodine Lasky získali hrad Thökölyovci a mesto sa čoraz viac dostávalo do poddanského postavenia. Spory medzi mestom a hradom vyústili až do ozbrojených konfliktov.

Kežmarok sa medzi slobodné kráľovské mestá opäť zaradil až v roku 1655. Následne sa mu v roku 1702 podarilo za 80 000 rýnskych zlatých odkúpiť hrad do svojho vlastníctva, hoci diplom vydaný cisárom Leopoldom I. hovorí iba o jeho odovzdaní.

Richtár bol najvyšším predstaviteľom mesta do roku 1848, potom ho vystriedal tzv. mešťanosta. Richtárovi ostala súdna funkcia.

K významu názvu mesta Kežmarok existuje niekoľko teórií. Najrozšírenejšia verzia o spojení slov Käse - syr a Markt - trh je dnes veľmi málo pravdepodobná. Historici sa skôr prikláňajú k názoru, že ide o cisárove územie: Kaiser a Mark. Pravdou je, že v súčasnosti existuje vyše 260 variantov názvu Kežmarku, napr. Caesaro Forum, Caismarcinum, Chesmark, Kayszmarck, Kesmarch, Kesmerk, Kiezmark, Kysmark, Kesmárk či Käsmark.